(Úvod Petra Marmana: Po predchádzajúcom publikovaní okolností ukončenia môjho pôsobenia na Univerzite Komenského uverejňujem vo svojich komentároch aj akademický príbeh môjho priateľa a spolutvorcu relácií o politických mimovládkach Dalibora Juráška. Ten mal nastúpiť na na doktorandské štúdium v Slovenskej akadémii vied. Ak ste už predtým čítali môj osobný odkaz študentom a teraz budete mať pri Daliborovom liste z úplne inej, ale tiež etalónovej akademickej inštitúcie na Slovensku, déjà vu, tak vedzte, že nie ste jediní. A že otázky o stave spoločnosti, ktoré naše príbehy vyvolávajú, sú aj napriek istej fádnosti akademického prostredia mimoriadne znepokojivé. Ale už prenechávam slovo Daliborovi.)

Tento rok na jar som sa prihlásil na interné doktorandské štúdium na Ústav výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied. Moja téma sa týkala morálnych emócií, zaoberám sa ňou už dlhšie a mám v nej aj niekoľko vedeckých publikácií.

Bol som si vedomý toho, že vo vedení ústavu pôsobia ľudia, ktorí v rôznych spoločenských témach zastávajú značne odlišné postoje ako ja, či dokonca priamo spolupracujú s politickými mimovládkami (ktoré vo svojich reláciách odôvodnene kritizujem).

Bol som si vedomý tejto skutočnosti, ale spoliehal som sa na kvalitný projekt (téma sa politiky netýkala) a predchádzajúcu výskumnú činnosť, ktorá u nastupujúcich doktorandov nebýva zvykom.

Prijímacie skúšky sa konali v júni a prebehli štandardne. S potešením som sa dozvedel, že som bol na štúdium prijatý (bolo mi doručené rozhodnutie dekana o prijatí) a okrem mňa ešte jedna uchádzačka.

Len tesne pred nástupom na štúdium, koncom augusta, mi však bol doručený list, v ktorom sa písalo, že na štúdium nemôžem nastúpiť, lebo ústav sa rozhodol otvoriť nový študijný program a na ten presunúť financie, z ktorých sa malo financovať moje štúdium.

Rozhodnutie o prijatí nebolo zrušené ani zmenené, ale je nevykonateľné. Rovnaké sa stalo druhej prijatej uchádzačke.

Ohľadom prijímacieho konania som sa dozvedel niekoľko zaujímavých skutočností. Zistil som, že prijímacej komisii bol pred prijímačkami z vedenia ústavu zaslaný mail, kde sa uvádzalo, že moje aktivity na Slobodnom vysielači „sú v rozpore s hodnotami ústavu“.

Takáto formulácia evokuje ideologické posudky z minulého režimu. Vyslovujú ich však práve tí, ktorí sa odvolávajú na potrebu demokracie a rešpektovania rôznych názorov.

Prijímacia komisia ale napriek tomu moje prijatie odporučila a dekan o prijatí rozhodol. Po tomto dekanovi volali z vedenia ústavu s tým, že mám nejaké „zvláštne názory“ a či by sa nedalo rozhodnutie o prijatí zrušiť. Dekan to zamietol.

Po tom, čo oba tieto pokusy zlyhali, vedenie ústavu sa rozhodlo otvoriť nový doktorandský študijný program. Pre objektivitu dodávam, že sa o to usilovali už dlhšie. V júli sa im to konečne podarilo a rozhodli sa, že financie, z ktorých sa mali financovať štipendiá interných doktorandov, presunú na tento nový program.

Tým sa ma efektívne „zbavili“, čo, žiaľ, zastihlo aj druhú prijatú uchádzačku.

Absurdné na tom je to, že ústav dá vypísať prijímacie konanie, komisiou sú odporučení a dekanom prijatí uchádzači a následne na poslednú chvíľu ústav doktorandské miesta zruší. V prospech programu, ktorý bol vytvorený až po prijatí daných uchádzačov.

Ako najprirodzenejšie vysvetlenie sa ponúka, že ide o účelové konanie – po tom, čo bol na štúdium prijatý „nepohodlný“ doktorand, bolo potrebné zabrániť jeho nástupu na štúdium.

Po tom, čo som sa dozvedel o tom, ako sa vedenie ústavu snažilo zabrániť môjmu nástupu na štúdium, som sa so zástupcami vedenia ústavu chcel stretnúť, ale stretnutie odmietli.

Na novo otvorený program som sa už nehlásil, pretože po tom, čo som zistil, som mal pochybnosti o nestrannosti prijímacieho konania. A popravde, po tom všetkom som už na to nemal ani chuť.

Na záver dodám len zopár osobných postrehov.

Na Slobodnom vysielači v relácii Politické mimovládky odargumentovane a slušne reprezentujem názor, ktorý zdieľa veľká časť ľudí. Uvádzam svoje zdroje, s faktami narábam korektne a vecne, čo si každý môže overiť. Zároveň som otvorený polemike s týmito mojimi názormi, ktoré ohľadom problematiky tzv. politických mimovládok prezentujem.

Ľudia z vedenia ústavu často hovoria o potrebe demokracie, tolerancie, rešpektovania pluralitných názorov a otvorenosti na školách. Môžu so mnou nesúhlasiť a majú na to právo. Paradoxné však je, že miesto vedenia diskusie rovno zablokovali moje prijatie na štúdium.

Pre vysvetlenie dodám ešte, že študijný program sa realizuje v spolupráci Trnavskej univerzity (pedagogickej fakulty) a Ústavu výskumu sociálnej komunikácie. Prijímacie konanie realizuje Trnavská univerzita, ale doktorandi sú potom školení zväčša na ústave.

Práve tu vzniklo „jablko sváru“ – zatiaľ čo Trnavská univerzita so mnou problém v princípe nemala, vedenie ústavu áno. Tak mohla vzniknúť absurdná situácia, že som bol na štúdium prijatý, ale môj nástup naň bol zmarený.

Občianske postoje a aktivity, navyše také, ktoré nesúvisia s mojím študijným zameraním, v demokratickej krajine nemôžu byť dôvodom na znemožnenie štúdia či akademického pôsobenia.

Samotná Trnavská univerzita sa nakoniec zachovala voči mne ústretovo a ponúkla mi aspoň externé štúdium. S touto situáciou som spokojný, chcem však upozorniť na ideologické praktiky na ústave, ktoré, paradoxne, vychádzajú najsilnejšie práve od tých, ktorí tak hovoria o potrebe demokracie a tolerancie.