Tento akademický rok sa už na pôde mojej bývalej Alma mater začal bez mojej účasti. Hoci som učil rád a môj odbor ma bavil, namiesto toho si „užívam“ predčasný akademický dôchodok. Ako sa hovorí, v najlepších rokoch.

Včera som náhodou stretol v centre študenta. Krátky rozhovor s ním ma len utvrdil v tom, že k tejto uplynulej kapitole života ešte dlžím jedno vysvetlenie - študentom. Aby to všetko neskončilo tak, že veď ja som sa rozhodol na vlastnú žiadosť odísť a inak je všetko v poriadku. Lebo nie je. Nerád to činím verejne, ale komunikačné prostriedky u bývalého zamestnávateľa som použiť nechcel. Koniec koncov, dosah tohto statusu je obmedzený. Ale snáď si cestu k tým študentom, ktorých to zaujíma, nájde.

Nebudem sa rozpisovať, ani nechcem naťahovať viacročnú plazivú agóniu. K finále len jednou vetou: Po minulosemestrovom bezprecedentnom zrušení tretiny mojej výučby - z fiktívnych dôvodov, bez oznámenia a bez odozvy na žiadosť sa o tom seriózne porozprávať- som usúdil, že na ďalšie pripravované rušenie výučby tento semester už čakať nebudem. Iné peripetie naozaj vynechajme.

Oficiálne dôvody na rušenie výučby hodnotím ako vykonštruované, lebo keby boli uplatnené vážne, škrtanie by sa dotklo väčšiny kolegov, nielen mňa. A keďže ma ani iné dôvody, ako tie oficiálne, k takémuto významnému zásahu do mojich pedagogických povinností nenapadajú, vedie ma to k dôvodnému podozreniu, že v skutočnosti súviseli s mojimi politickými názormi. Najmä s mojím cyklom relácií o politických mimovládkach, po začiatku ktorého udalosti nabrali rýchly spád.

Akademická pôda má byť apolitická. Zo zákona. A nie bezdôvodne. Angažovaní akademici nikdy nie sú dobrým signálom - ani pre poznanie, ani pre študentov a ani pre spoločnosť. Na druhej strane, učitelia a intelektuáli nesú spoločenskú zodpovednosť. Nemali by sa ani nečinne prizerať negatívnym spoločenským tendenciám či rovno rozkladu spoločnosti. Oba tieto protistojace princípy však môžu ľahko skĺznuť do extrémnych polôh: rezignovanej apatie na jednej strane a zideologizovaného elitárstva na strane druhej.

Bez ohľadu na zdanie, aké rozsiahle už naše vedecké poznanie máme, tú správnu cestu pre rozvoj spoločnosti nie je z neho možné jednoznačne a bez pochybností vyvodiť. A rozhodne sme ešte nedosiahli koniec dejín, t. j. konečný stav usporiadania spoločnosti, lebo ani evolúcia nešla do dôchodku. A tak po stáročiach poznávania máme stále len jediný spôsob, ako sa k správnej ceste do pozitívnej budúcnosti prepracovávať. A to je dialóg, kultúrna to analógia prirodzeného výberu. Bez súťaže ideí skončíme ako každá monokultúra v prírode. Zásadným regresom.

Zároveň absencia dialógu slúži ako jasný poznávací signál, že intelektuáli a s nimi celá spoločnosť v skutočnosti zlyhávajú. Po utíchnutí dialógu je totiž len otázkou času, kým sa prejde k nátlakovým akciám „kto z koho“, kedy sa z pravidiel a zákonov stanú len prázdne frázy, ktoré aj tak nikto nerešpektuje. Žiaľ, táto fáza sa nevyhne ani akademickému prostrediu.

Nejde teraz o mňa a môj prípad. Že som nátlakovú akciu pocítil, hoci sa ma nikto po celý čas na vysvetlenie mojich názorov, do veľkej časti podobných s názormi Noama Chomského, nepýtal (až na pár študentov). Podstatnejšie je, že vďaka mojej verejnej činnosti ku mne už nejaký čas prichádzajú informácie o tom, že môj prípad nie je jediný. Podobné „nepochopiteľné“ komplikácie sa začínajú vyskytovať v spoločenských oboroch na univerzitách i výskumných pracoviskách, a to súkromných i verejných. Nie je prekvapením, že jedna taká sa prihodila aj môjmu kolegovi, s ktorým reláciu o politických mimovládkach robíme.

Čo je ale výkričníkom, pôvodcami nátlaku, sprvu skrytého ale čoraz otvorenejšieho, sú veľakrát práve tí, ktorí majú plné slová rešpektovania ľudskej dôstojnosti, transparentných pravidiel, vecného dialógu a nediskriminácie. Ako ale môžeme dosiahnuť vládu práva a spravodlivosti tým, že neustále meníme a vyrábame účelové pravidlá, ktoré selektívne použijeme proti oponentom? Tým, že z diskusie dopredu vylúčime čoraz širšie skupiny spoločnosti, ktoré naviac opečiatkujeme dehonestujúcimi alebo hrozivými nálepkami? Neklamme sa, spod plášťa pekných slov až príliš presakuje maskujúce sa elitárstvo, ktorému ide o moc.

Či mám v tomto pravdu, musí ukázať čas. Ale jedno môžem doložiť hneď teraz. Že si za názormi, o ktorých pravdivosti som presvedčený, stojím. To je moja posledná akademická lekcia.