Skočiť na hlavný obsah

Vojna v Afganistane: Cieľavedomosť lídra

Na začiatku mala americká invázia do Afganistanu jasný, špecifikovaný cieľ - odveta proti Al-Káide a zabránenie opakovaniu útokov z 11. septembra 2001. V operácii Trvalá sloboda, ktorá sa začala už 26. septembra a na sile nabrala od októbra toho istého roku, sa Američanom a Britom podarilo veľmi rýchlo po príchode do Afganistanu zvrhnúť vládnuci Taliban, ktorý s Al-Káidou spolupracoval. Už 16. decembra USA vyhlásili, že al-Káida v Afganistane prestala existovať a po rokoch otvorili v Kábule svoju ambasádu.

Koncom decembra 2001 vznikla z poverenia Bezpečnostnej rady OSN misia Medzinárodných bezpečnostných a pomocných síl ISAF (International Security Assistance Force) s cieľom zaistiť hlavné mesto Kábul a okolité územia. V roku 2003 kontrolu nad ISAF v Afganistane prevzalo NATO. Do tejto misie sa postupne zapojila päťdesiatka krajín, medzi nimi aj Slovensko. Odstup dvoch rokov od zapojenia aliancie ukazuje, že tá - zjavne po tlaku Američanov - vstúpila do krajiny až potom, keď sa situácia vykryštalizovala a stabilizovala.

Je príznačné, že sa tak stalo práve v roku, keď si vtedajší minister obrany USA Donald Rumsfeld zapísal do svojich poznámok: „Vôbec nevidím do toho, ktorí sú tí zlí v Afganistane alebo Iraku... Sme žalostne nedostatoční v ľudskom poznávaní”. Natíska sa otázka: Aké informácie asi Američania poskytli svojim kolegom v NATO, aby ich presvedčili, že majú vstúpiť do konfliktu?

Po takmer dvadsiatich rokoch neodhaľuje žalostnú bezradnosť USA len vtedy dôverná poznámka ich ministra obrany. Že je to tvrdá realita, ukazujú v plnej nahote aj výpovede stoviek expertov a zodpovedných zachytené v afganských dokumentoch získaných denníkom The Washigton Post:

Rozhovory získané v rámci projektu Lessons Learned (Získané ponaučenia) tiež odhaľujú, ako obtiažne sa americkí vojenskí velitelia snažili pochopiť, s kým bojujú, nieto ešte, prečo s ním bojujú. Bola nepriateľom al-Káida alebo Taliban? Bol Pakistan spojencom alebo nepriateľom? A čo islamský štát a ohromujúce zoskupenie zahraničných džihádistov, nieto ešte miestni vojenskí diktátori platení zo strany CIA? Podľa týchto dokumentov vláda USA nikdy neposkytla jasnú odpoveď. V dôsledku toho americké jednotky v teréne často nedokázali rozlíšiť spojenca od nepriateľa.

Len poznámka pod čiarou: Za povšimnutie stojí spojenie “miestni vojenskí diktátori platení zo strany CIA”.

Američania vstúpili do Afganistanu pod časovým tlakom, s túžbou pomstiť svoje obete a ukázať svoju líderskú rozhodnosť. Lenže tam ich, podobne ako Sovietov pred nimi, nečakal konvenčný nepriateľ.

"Chýbali nám základné znalosti o Afganistane - nevedeli sme, čo robíme,"

povedal podľa Afganských dokumentov Douglas Lute, trojhviezdičkový armádny generál, slúžiaci ako afganský vojnový poverenec Bieleho domu počas vlády Busha a Obamu, vládnym vyšetrovateľom v roku 2015. A dodal:

„Čo sme sa tam snažili dosiahnuť? Nemali sme najhmlistejšiu predstavu o tom, o čo sme sa pokúšali.“

Historická pravda je taká, že Al-Káida a Taliban sa z Afganistanu stiahli do Pakistanu, resp. do hôr a nikdy sa ich nepodarilo úplne poraziť. Ako sa čas vojny naťahoval, Američanom stúpali obete a výdavky, čo znamenalo narastajúci domáci tlak na stiahnutie vojsk a ukončenie vojny. Zvlášť po dolapení Usámu bin Ládina verejnosti prudko opadla trpezlivosť a tak prezident Barack Obama už musel pristúpiť k akcii. Začal svoje jednotky sťahovať.

Druhá dekáda vojenského konfliktu potom ukazuje jasnú obrátenú úmernosť: ako sa sťahovali americké sily z krajiny (spolu so spojencami), tak sa vracal a silnel Taliban. A to v koexistencii s nástupníkmi Al-Káidy v podobe pestrej mozaiky migrujúcich medzinárodných teroristov zoskupených do rôznych skupín, po jeho vzniku zvlášť Islamského štátu. Vyjadrené faktograficky, stúpalo percento územia, ktoré mal Taliban a teroristi pod kontrolou.

Lebo cudzorodá myšlienka americkej slobody zasadená do neznámej a úplne odlišnej, islamskej kultúry, je udržateľná len a len pri trvalej prítomnosti cudzích vojsk v krajine:

„Zistili sme, že stratégia stabilizácie a programy použité na jej dosiahnutie neboli primerane prispôsobené afganskému kontextu a úspechy pri stabilizácii afganských štvrtí zriedka trvali dlhšie ako fyzická prítomnosť koaličných vojsk a civilistov,“

píše sa v úvode k jednej zo správ zverejnenej na tlak Washington Postu v máji 2018.

Po takmer dvadsiatich rokoch aký to paradox. Trvalá sloboda, americky vzletne vyjadrená v názve vojenskej operácie, by si vyžadovala trvalý dohľad cudzej armády.

Foto: Sken poznámky Donalda Rumsfelda z roku 2003, kde sa ako minister obrany sťažuje, že nevie, kto sú tí zlí v Afganistane alebo Iraku